Eden, Arkádia, rajská záhradka či záhrada lásky alebo ostrov blaženosti – ľudia všetkých kultúr odpradávna túžili po (stratenom) raji. A práve záhrady boli tým symbolom božského spasenia na onom svete a súčasne symbolom pozemského šťastia.
Vytváranie záhrad v rôznych formách a podobách, s rôznym pomenovaním a názvami ako základná ľudská potreba je teda známa už od dávnych čias a ani v dnešnom pretechnizovanom svete nestráca nič zo svojej aktuálnosti.
Parky a záhrady, ktoré vznikli v minulosti ako unikátne spoločné diela človeka a prírody predstavujú dnes kultúrne bohatstvo našej krajiny a sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Väčšinou ich označujeme pojmom historické parky a záhrady.
Florentská charta (1981), ktorú prijal medzinárodný výbor pre historické parky a záhrady (ICOMOS/IFLA) definuje historickú záhradu ako architektonickú a vegetačnú kompozíciu, ktorá je z hľadiska dejín alebo umenia celospoločensky významná. Ako taká je považovaná za pamiatku.
Historická záhrada vyjadruje úzke vzťahy medzi civilizáciou a prírodou. Vytvára miesto pohody, podnecuje k zamysleniu či vychováva dušu človeka. Historická záhrada tak nadobúda kozmický zmysel v idealizovaní obrazu sveta, stáva sa rajom v etymologickom pohľade a súčasne svedčí o kultúre, o štýle príslušnej epochy, po prípade o osobnosti a originalite jeho tvorcu.
Je to však dynamický prvok, ktorého vzhľad vyplýva zo stálej rovnováhy medzi cyklickou zmenou ročných období, rozvojom a odumieraním prírody, z umeleckej vôle a dômyselného zámeru, ktorý sa snaží využiť špecifické rysy vegetácie.
Historické parky a záhrady sú nenahraditeľným fenoménom kultúrnej krajiny. Stali sa významnou súčasťou krajinného rázu, akejsi duchovnej hodnoty krajiny, ktorá predstavuje obrovské dedičstvo zveľaďované civilizáciami po stáročia a preto je potrebné ju chrániť a ďalej zveľaďovať.
